• Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma

Hrozby pre menšiny

E-mail Tlačiť PDF
Priemer 5.00 z 1 hlasov

Podľa tohto argumentu by sa priama demokracia stala zbraňou v rukách majorít na potláčanie menšín a nastolenie diktatúry.  To je ďalší argument proti demokracii samotnej, alebo vlastne proti akémukoľvek politickému systému, ktorý umožňuje slobodnú voľbu – nie proti priamej demokracii. Aj parlamentný režim môže rovnako zlyhať vo svojej povinnosti voči menšinám, alebo nastoliť diktatúru. Prevzatie moci nacistami v roku 1933 je dobrým príkladom nastolenia diktatúry parlamentnou cestou. 

V roku 1933 nemecký parlament nielenže zvolil Hitlera za kancelára, ale udelil mu aj neobmedzenú moc prostredníctvom „Ermächtigungsgesetz“ (zákona o splnomocnení), hoci nacisti zastupovali menej než polovicu voličov vo všetkých voľbách, ktoré sa dovtedy uskutočnili. V tom čase existovala v Nemecku aj forma obmedzenej priamej demokracie, ale bol to parlamentný systém, ktorý zaviedol diktatúru.  V zásade priama demokracia dáva menšinám prakticky viac možností ovplyvňovania než zastupiteľské systémy. Podľa švajčiarskeho člena parlamentu Andiho Grossa (2000) „v priamej demokracii musí každá otázka nájsť svoju vlastnú väčšinu. Zakaždým sú na programe iné otázky a zakaždým je koalícia, ktorá tvorí väčšinu, zložená inak. V jednom prípade ste súčasťou väčšiny, inokedy zase menšiny. V priamej demokracii majú menšiny viac možností zaradiť otázky do verejnej agendy. Ak [vo Švajčiarsku] zozbierajú 100 000 podpisov, koná sa hlasovanie o ich otázke. Potom aj ich oponenti musia presne vysvetliť, prečo sú proti návrhu. Takto sa môžu získavať nové poznatky a názory sa môžu meniť. Priama demokracia je viac ako iba obyčajný prieskum. Prináša dynamiku, pomocou ktorej majú menšiny možnosť stať sa väčšinami.  V čisto zastupiteľskom systéme sú na jednej strane konkrétne politické strany vo vzájomnej opozícii. Ak sedíte ako radový člen opozičnej strany, fakticky nemáte žiadny účinný hlas, pretože strany vládnej koalície majú stálu väčšinu v parlamente a v zásade môžu získať všetko, čo chcú“.

Nenadarmo sa menšiny, keď sa ich na to priamo pýtajú, zaradia vždy medzi členov väčšiny, ktorí sú za priamu demokraciu.  V prieskume, ktorý Rasmussen urobil medzi obyvateľmi Texasu v roku 1999 zistil, že 72 % černochov a 86 % hispáncov sú zástancami priamej demokracie oproti 69 % belochov (www.initiativefortexas.org/whowants.htm). Prieskumy, ktoré robil Field medzi obyvateľmi Kalifornie v troch rôznych časových intervaloch (1979, 1982 a 1997), zistili vo všetkých etnických skupinách veľkú a konzistentnú väčšinu, podporujúcu zavedenie priamej demokracie. V roku 1997 považovalo 76,9 % Ázijčanov, 56,9 % černochov, 72,8 % Hispáncov a 72,6 % belochov kalifornskú priamu demokraciu za „dobrú vec“, pričom podiel, ktorý ju považoval za „zlú vec“ bol najvyšší medzi belochmi (11,5 %) a najnižší medzi Ázijčanmi, na úrovni iba 1,9 % (Matsusaka, 2004, str. 118).

Empirický výskum naznačuje, že ak sa referendá týkajú práv menšín, ich výsledkom sú veľké väčšiny podporujúce tieto práva. Frey a Goette (1998) si vzali za východisko občianske práva, obsiahnuré vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v Medzinárodnom pakte o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach. Potom preskúmali všetky švajčiarske referendá o právach menšín v období od roku 1970 do roku 1996 na federálnej úrovni, na úrovni kantónu Zürich a v meste Zürich. Vo vyše dvoch tretinách prípadov (70 %) bola výsledkom podpora práv menšín. Na federálnej úrovni bola podpora ešte vyššia, až 80 percent. Z prieskumov tiež vyplynulo, že referendá, ktoré ohrozujú práva menšín, majú oveľa nižšiu pravdepodobnosť prijatia než referendá o iných predmetoch. Z občianskych iniciatív na federálnej úrovni je schválených v priemere 10 %; z 11 občianskych iniciatív (1891-1996), ktoré sledovali obmedzenie práv menšín nebolo ani jedno úspešné. Naopak, menšinové skupiny bývajú v referendách často úspešné. V priemere 50 % povinných referend je prijatých. Z 11 povinných referend, ktoré podporovali práva menšín (1866-1996), bolo prijatých až 73 percent. Podobne sa v priemere prijme 63 % fakultatívnych referend. Dve fakultatívne referendá (1866-1996), ktoré podporovali práva menšín, boli prijaté.

Azda najvplyvnejší denník v Holandsku, Volkskrant, uverejnil 24. septembra 2000 kritický a tendenčný článok o referende občianskej iniciatívy, ktoré sa malo konať nasledujúci deň vo Švajčiarsku. Malo obmedziť počet cudzincov s pobytom vo Švajčiarsku, ktorý býva vždy veľmi vysoký (asi 20 %), čiastočne vďaka výraznej humanitárnej tradícii Švajčiarska a jeho prosperujúcej ekonomike. Noviny naznačili, že tento typ návrhu bol spoločensky prijateľný v rámci švajčiarskej priamej demokracie a usúdili, že referendum je porušením ľudských práv. Zabudli sa však zmieniť o tom, že Švajčiari už o podobných návrhoch hlasovali priamou demokraciou pri šiestich predchádzajúcich príležitostiach, a že všetky boli zamietnuté zvyčajne veľkou väčšinou hlasov. Keď na druhý deň po uverejnení článku v denníku Volskrant stihol tento posledný návrh rovnaký osud ako predošlé, noviny mlčali.  V Spojených štátoch sa pokúsila politologička Gambleová (1997) dokázať, že referendá o právach menšín mali často pre tieto práva negatívne výsledky. Závery, ku ktorým dospela, však podrobili tvrdej kritike jej kolegovia (vrátane Donovana a Bowlera, 1998, a Matsusaka, 2004). Po prvé, Gambleová neskúmala systematicky sériu referend v konkrétnom časovom období, ale svoje závery postavila na správach v médiách a iných subjektívnych zdrojoch. Takže k údajovému súboru nedospela náhodným výberom. V takých prípadoch sú deformácie zrejmé, pretože médiá sú väčšmi naklonené spravodajsky spracovávať senzačné prípady. Po druhé, Gambleová nerozlišovala medzi referendami v malých obciach a referendami na úrovni štátu. Keď Donovan a Bowler opätovne analyzovali jej údaje, zdalo sa, že stupeň, v akom boli práva menšín porušované, bol skôr funkciou veľkosti politického celku (malé obce verzus veľké mestá) než občianskej iniciatívy.

Takže sa to neodlišuje od výsledkov v zastupiteľskom systéme. Nakoniec Gambleová ľubovoľne charakterizovala rôzne občianske iniciatívy ako príklady „tyranie väčšiny“ - napríklad návrh, aby angličtina bola úradným jazykom Kalifornie, alebo aby sa ľudia, ktorí sú usvedčení zo závažných sexuálnych trestných činov, museli povinne podrobiť testu na AIDS. Je to skôr vec osobného názoru. Je naozaj také zvláštne, aby angličtina bola úradným jazykom v americkom štáte; musíme naozaj považovať za ľudské právo, aby niekto smel znásilniť nejakú osobu bez toho, aby následne musel podstúpiť test na AIDS?

Belosi sú ešte stále najväčšou etnickou skupinou v Kalifornii, je ich 50 percent. Ďalšími veľkými skupinami sú černosi, ázijčania a hispánci. Hajnal, Gerber a Louch (2002) skúmali, ako hlasujú v referendách rôzne etnické skupiny obyvateľstva v Kalifornii. Preskúmali až 51 ľudových hlasovaní. Podľa výsledkov sa zdá, že rozdiel v správaní sa pri hlasovaní bol nepatrný: voliči z etnických menšinových skupín majú v priemere iba o 1 % nižšiu pravdepodobnosť byť na víťaznej strane než bieli voliči.

Zároveň, aký je postoj volených zástupcov k ústavnému štátu?  Cronin (1989, strana 91-92) cituje historika Commagera, ktorý skúmal dôveryhodnosť zastupiteľských orgánov v oblasti občianskych slobôd a práv menšín: „Ich kumulatívny zoznam by mohol skľúčiť aj toho najoptimistickejšieho jeffersonistu.  Zákony o cenzúre, zákony proti evolúcii, zákony o salutovaní pri zástave, zákony červených vlajok, zákony proti syndikátom, proti socialistom, proti komunistom, zákony o podnecovaní a trestnej anarchii, zákony proti informovaniu o antikoncepcii – tieto a ďalšie sa vynárajú v mysli veľmi pohotovo. Zákonodarcovia New Yorku sa zbavili socialistov; zákonodarcovia Massachusetts uložili učiteľom skladať prísahu lojality; zákonodarcovia Oregonu postavili mimo zákona súkromné školy a zákonodarcovia Nebrasky zakázali vyučovanie nemeckého jazyka vo verejných školách; zákonodarcovia Tennessee zakázali vyučovať o evolúcii; zákonodarcovia Pennsylvánie odsúhlasili požiadavku, aby školáci pri zástave salutovali; zákonodarcovia Louisiany uložili novinám diskriminačnú daň… Tento zoznam by sa mohol donekonečna rozširovať.“

Často citovaným príkladom diskriminačného využívania referenda je nedávne zavedenie volebného práva žien vo Švajčiarsku. Švajčiarske ženy získali volebné právo až v roku 1971 - pomocou referenda, na ktorom sa, samozrejme, zúčastnili iba muži. V Belgicku bolo volebné právo žien zavedené v roku 1948. Rozdiel 23 rokov však nesúvisel až natoľko so skutočnosťou, že vo Švajčiarsku existovala priama demokracia, ale skôr s faktom, že Švajčiarsko zostalo mimo zmätku druhej svetovej vojny (hoci bolo úplne obkľúčené mocnosťami Osi). Zdá sa, že vojnová a okupačná trauma značne zjednodušuje zavedenie politických zmien. Napríklad v Belgicku bolo volebné právo žien zavedené po druhej svetovej vojne a všeobecný jednohlasový volebný systém zaviedli po prvej svetovej vojne. To, že duch šesťdesiatych rokov sa značne líšil od ducha rokov deväťdesiatych je zrejmé zo zákona o manželstve.  Do roku 1976 museli belgické ženy pri uzatváraní manželstva sľúbiť, že budú poslúchať svojich manželov. Až v tom roku belgický, čisto zastupiteľský systém, ustanovil – v súlade s meniacimi sa názormi spoločnosti – rovnaké práva pre manželov a manželky.

V Spojených štátoch v súvislosti s volebným právom žien predchádzala priama demokracia parlamentnej demokracii.  Občianske legislatívne iniciatívy na začiatku 20. storočia udelili ženám volebné právo po prvýkrát v Colorade a Oregone.  Neskôr nasledovala Arizona a Wyoming, v ktorých ženám zabezpečilo volebné práva referendum o novej ústave. Všetkým týmto úspešným pokusom predchádzal sled zlyhaní, nielen v Oregone a Colorade, ale aj v Missouri, Nebraske a Ohiu. Občianske iniciatívy boli použité v Spojených štátoch na úrovni štátu na vynútenie otázky práva žien voliť a až keď sa to stalo, bola federálna ústava Spojených štátov doplnená v súlade s tým v roku 1920 (Cronin, 1989, str. 97). Je skutočnosť, že oponenti priamej demokracie rutinne spomínajú volebné práva žien vo Švajčiarsku a – vo všetkých jazykoch - mlčia o opačných príkladoch v Amerike, čo je názorná ukážka, ako selektívne si vyberajú príklady.

Často sa spomína aj trest smrti. Tvrdí sa, že priama demokracia by viedla k zavedeniu alebo opätovnému zavedeniu trestu smrti a preto by sa mala odmietať. Predovšetkým, tento argument je vo svojej podstate chybný. Neprijateľnosť trestu smrti sa chápe ako nedotknuteľná premisa a potom sa predpokladá, že priama demokracia vedie k trestu smrti, „preto“ musí byť priama demokracia odmietnutá. Avšak táto predpokladaná neprijateľnosť nie je fakt, ktorý je daný, ale niečo, čo musí vyplynúť ako základná hodnota z otvorenej diskusie slobodných, rovnoprávnych občanov. Kto tvrdí, že človek by mal ísť v tomto (alebo ktoromkoľvek inom) bode proti väčšine, obhajuje politiku moci a diktatúry. Všimnite si, že to je ďalší argument proti demokracii ako takej. Zavedenie trestu smrti je ľahko možné aj v čisto volebnom systéme – ideme preto zrušiť aj voľby?  Fakty navyše hovoria niečo iné. V Európe sú dve krajiny, v ktorých by obyvatelia mohli zaviesť trest smrti pomocou občianskej iniciatívy: Švajčiarsko a Lichtenštajnsko. Ale v týchto krajinách neexistuje žiadny trest smrti a ani tam nikdy nebol pokus zaviesť ho priamou demokraciou. Ba práve naopak: vo Švajčiarsku zrušenie trestu smrti schválilo referendum najskôr v roku 1935 pre obdobie mieru a následne, v roku 1992, aj pre vojnové obdobie (zrušenie bolo vždy súčasťou širšieho balíka právnych opatrení). Ďalší explicitný zákaz trestu smrti vo švajčiarskej ústave schválilo referendum v roku 1999.  (Heussner, 1999)

V Spojených štátoch si približne polovica štátov ešte ponecháva trest smrti (v tom majú právomoc štáty). Ucelené spracovanie tejto témy právnikom Heussnerom (1999) dáva vyvážený obraz. Vidno, že americké štáty, s priamou demokraciou aj bez nej, majú trest smrti v približne rovnakej miere: z 24 štátov s priamou demokraciou má trest smrti 19 (79 %); z 27 štátov bez priamej demokracie má trest smrti 20 (74 %).

Zdá sa však, že všetky štáty bez trestu smrti sú na severe a východe Spojených štátov (s výnimkou Havaja) a všetky štáty s trestom smrti sú na juhu a západe. Ide teda najmä o rozdiel v politickej kultúre: na západe a juhu je podpora trestu smrti - ako aj iných súvisiacich politických otázok – väčšia vo verejnosti aj medzi politikmi, kým na severe a východe je podobne oveľa nižšia vo verejnosti aj medzi politikmi. Podobné rozdiely sever – juh vidíme aj v Európe.

Je pravda, že v niekoľkých štátoch zaviedli trest smrti alebo opätovne zaviedli prostredníctvom občianskych iniciatív, v mnohých krajinách to však bola reakcia ľudí na zrušenie trestu smrti súdmi (z dôvodu nezlučiteľnosti s ústavou alebo inými právnymi zásadami) a zároveň väčšina volených zástupcov tiež bola za trest smrti. Takže nebol žiadny rozdiel medzi parlamentným systémom a priamou demokraciou.  V iných štátoch nie je žiadna priama demokracia, ale (ešte stále) existuje trest smrti v dôsledku stálej podpory volených politikov. V štáte Oregon bol trest smrti zrušený pomocou občianskej iniciatívy v roku 1914, po čom ho opätovne zaviedli v roku 1920 z iniciatívy parlamentu. (Heussner, 1999)
 

Posledná úprava Nedeľa, 29 November 2009 03:00  

Add your comment

Your name:
Názov:
Comment:
English Czech French German Polish Russian Spanish Slovak Hungarian

Informácie o PD

Priama demokracia je základnou formou demokracie, používanou už v antických Aténach.
V modernej priamej demokracii (napríklad Švajčiarsko) spravujú štát poverení odborníci podľa pravidiel, schválených občanmi v referende.
Diskusia o kľúčových otázkach prebieha verejne, čo eliminuje zákulisné machinácie, lobistické záujmy a korupciu.
Číslo účtu: 2300553335 / 8330
IBAN: SK2383300000002300553335
BIC: FIOZSKBAXXX
Na činnosť o.z. PD prispeli: 10.02.2015 Schulczová Ľubica 10 eur, 24.03.-22.01.2015 Perháčová Milada 36 eur, 19.05.2014 Schulczová Ľubica 10 eur, 24.01.2014 Kočanová Slávka 10 eur, 23.01.2014 Peter Pustaj 30 eur, 22.01.2014 Schulczová Ľubica 10 eur, 22.12.-21.01.2014 Perháčová Milada 144 eur, 13.01.2014 PRO-FES, s.r.o. 30 eur, 23.12.2013 Iveta Kamenická 13 eur, 21.11.-23.12.2013 Perháčová Milada 24 eur, 19.12.2013 Pirovits Paul 10 eur, 17.12.2013 Jozef Bielik 20 eur, 16.12.2013 Jozef Vaško 20 eur, 16.12.2013 Kočanová Slávka 10 eur, 13.12.2013 Novomeská Beata 10 eur, 12.12.2013 Orávik Marián 10 eur, 22.11.2013 Schulczová Ľubica 20 eur, 21.11.2013, Ďakujeme!

Partneri

wwww

Prihlásenie


Anketa

Čo sa Vám na priamej demokracii páči najviac?