Nedostatok zmyslu pre zodpovednosť

Nedeľa, 29 November 2009 01:09 Marián Orávik
Tlačiť
Priemer 5.00 z 2 hlasov

Podľa tohto argumentu ľudia vo väčšej miere schvaľujú návrhy, ktoré slúžia ich vlastným záujmom a preukazujú nedostatok zodpovednosti za celé spoločenstvo alebo spoločnosť, čo má ničivé dôsledky. Napríklad hlasujú za zrušenie daní a zároveň za zvýšenie verejných výdavkov. 

 V skutočnosti z hľadiska financií sú občania zodpovednejší než politici. Napríklad veľké zadlženie verejného sektora, ktoré dnes existuje vo väčšine západných štátov, sa nahromadilo proti vôli ľudí. Prieskumy, uskutočňované počas života niekoľkých generácií v Nemecku a v Spojených štátoch ukazujú, že stabilná dvojtretinová väčšina obyvateľov podporuje vládny rozpočet, ktorý je vyrovnaný aj krátkodobo („vyrovnaný rozpočet“, von Weizsäcker, 1992). Nahromadenie hory dlhov je teda výsledkom politiky, ktorá nie je v súlade so želaniami väčšiny. Ľudia nechcú byť zaťažení ani opatreniami, ktoré by boli potrebné na zníženie takejto hromady dlhov (Blinder a Bagwell, 1988; Tabellini a Alesina, 1990).

Výskum ukázal, že hromadenie vládneho deficitu úzko súvisí so straníckou politickou zostavou v krajine. Tu je niekoľko empirických pozorovaní:

(Porovnaj: Roubini a Sachs, ktorých výskum sa týkal krajín OECD v rokoch 1960 až 1985; iné odkazy v: von Weizsäcker, 1992).

 Tieto pozorovania sú názornou ukážkou, že krátkodobé rozmýšľanie politickej elity zohráva pri zväčšovaní zadlženosti štátu ústrednú úlohu: dlhy sa vytvárajú, aby, takpovediac, kupovali hlasy voličov. Von Weizsäcker (1992) preto obhajuje povinné referendum ešte predtým, než sa vnútroštátny dlh privodí.

 Ako sme už v piatej kapitole naznačili, Feld a Matsusaka (2003) skúmali, ako sa voliči vo Švajčiarsku rozhodujú v referendách o verejných výdavkoch. V niekoľkých kantónoch podliehajú verejné výdavky povinným „referendám o financiách“.  Každý individuálny výdavok verejného sektora nad určitú sumu (priemer je 2,5 milióna švajčiarskych frankov) musí byť samostatne schválený referendom. Feld a Matsusaka zistili, že kantóny s takýmto typom povinného referenda minuli o 19 % menej ako kantóny bez tohto typu referenda (čísla sa vzťahujú na obdobie rokov 1980 až 1998).  Matsusaka skúmal rovnaký vplyv v prípade amerických štátov a systematicky analyzoval všetky dostupné údaje za celé 20. storočie. Ukazuje sa, že štáty s občianskou iniciatívou vynakladajú o 4 % menej na úrovni štátu než štáty bez tejto iniciatívy. Navyše sa zdá, že čím ľahšie je začať iniciatívu občanov, tým väčší je účinok: v štátoch s najnižším prahom podpisov boli verejné výdavky o 7 % nižšie ako v štátoch bez iniciatívy občanov, pričom vplyv v štátoch s najvyššími prahmi podpisov bol takmer nulový. Na miestnej úrovni viedla občianska iniciatíva k vyšším výdavkom, ale celkovo bol čistým účinkom pokles vo verejných výdavkoch (Matsusaka, 2004, str. 33-35).

 Priama demokracia vedie aj k nižším daniam. Ak bolo v určitom štáte k dispozícii referendum občianskej iniciatívy, viedlo to k zníženiu daní o 534 USD na štvorčlennú rodinu, čo zodpovedá približne 4 % verejných príjmov. Rozdiel je však značný a v absolútnom vyjadrení nie dramatický. Človek iba na tomto základe nemôže tvrdiť, že štát sa stáva neovládateľný (Matsusaka, 2004, str. 33-35).

 Preto – hoci verejné výdavky a dane klesajú – je čistým dôsledkom pokles rozpočtových schodkov. Feld a Kirchgässner (1999) skúmali vplyv povinných referend na rozpočty v najväčších švajčiarskych mestách a obciach (131). Zvolili porovnanie obcí a nie kantónov, pretože obce majú väčší manévrovací priestor v oblasti rozpočtov než kantóny, hoci aj tu je nemalý. Zistili, že prítomnosť povinných referend o rozpočte silne ovplyvnila znižovanie rozpočtových deficitov. Kiewit a Szakaly (1996) už skôr dospeli k rovnakému záveru v prípade Spojených štátov.

 Navyše určite nie je pravda, že ak sú na programe daňové otázky, občania nevyhnutne volia nižšie dane. Piper (2001) mapoval všetky občianske iniciatívy, týkajúce sa daní v amerických štátoch od roku 1978 do roku 1999; v Spojených štátoch nehrajú fakultatívne referendá významnú úlohu. Uskutočnilo sa 130 občianskych iniciatív o daniach, z ktorých 86 sledovalo zníženie daní, 27 zvýšenie daní a 17 bolo z hľadiska sadzby dane neutrálnych. Z občianskych iniciatív za zníženie daní bolo 48 % podporených, t. j. menej než polovica. Z občianskych iniciatív za zvýšenie daní bolo podporených 39 %.  Rozdiel medzi nimi dvoma je malý a percentá sa pohybujú okolo priemernej šance pre občianske iniciatívy v Spojených štátoch, čo je 41 %. Aj švajčiarski voliči bežne schvaľujú potrebné daňové zvýšenia. V roku 1993 odsúhlasili mimoriadnu daň na pohonné hmoty v sume 0,20 švajčiarskeho franku za liter (približne 0,14 euro) po tom, čo zvýšenie v roku 1983 schválili v referende voliči. V roku 1984 schválilo referendum nové dane pre diaľnice a kamiónovú dopravu.  Kalifornia sa často osobitne uvádza ako miesto, kde občania prijímali pomocou referenda nezodpovedné finančné rozhodnutia. 

Napríklad sa tvrdí, že občianske iniciatívy vyčlenili takú veľkú časť rozpočtu Kalifornie a zároveň zmrazili možnosť zavedenia nových daní, že v dôsledku toho politici už nemali dostatočný manévrovací priestor. Matsusaka (2005) preveroval toto tvrdenie a dospel k záveru, že po takmer storočí priamej demokracie sa o 68 % kalifornského rozpočtu úplne rozhodovalo zastupiteľským systémom a že možnosť zavedenia nových daní bola takmer neobmedzená.  Napriek veľkej zodpovednosti politikov za zlú finančnú situáciu vo väčšine západných štátov (ktorá je zrejmá z predošlej diskusie), ešte stále sa im darí otáčať úlohy. Belgický senátor Hugo Vandenberghe obhajoval svoj nesúhlas s referendom slovami: „Ľudia nemusia za svoje rozhodnutia niesť žiadnu zodpovednosť. Môžu sa absolútne jednoducho rozhodnúť zbaviť sa daní a o dva týždne zvýšiť platby dávok sociálneho zabezpečenia.“ (Belgické noviny De Standaard, 19. decembra 1992). Samozrejme, pravý opak je pravdou: v konečnom dôsledku sú to vždy ľudia, ktorí musia zaplatiť účet za nedodržaný rozpočet v podobe zvýšených daní a horších verejných služieb. Samozrejme, individuálni politici v zastupiteľských systémoch, ktorí sú jediní, čo rozhodujú o úrovni daní a štátneho dlhu, nikdy nenesú dôsledky svojich rozhodnutí osobne.  Nikdy nesplatili ani cent výdavkov, ktoré občania nikdy nežiadali, alebo ktoré viedli k zadlženiu štátu. Po uplynutí mandátu – pravdepodobne odmenení zlatým stiskom ruky alebo veľkorysým honorárom – jednoducho postúpia na ďalšie straníckopolitické miesto. Potom môžu omieľať pravdepodobne znejúce argumenty pre svoje rozhodnutia, ale vtedy je už škoda napáchaná, bez akejkoľvek záruky, že tí, čo prídu po nich, sa budú činiť lepšie.

 Senátor Vandenberghe vlastne upozorňuje na kľúčový argument v prospech priamej demokracie: keďže ľudia musia vždy znášať dôsledky rozhodnutí o rozpočte a daniach, je len logické, že musia mať aj konečné slovo pri týchto rozhodnutiach.

Posledná úprava Nedeľa, 29 November 2009 03:04  
Comments (1)
1 Utorok, 12 Júl 2011 17:57
Michal Andrej Molnár
Páči sa mi, že autor uviedol len faktá. Myslím si, že toto je veľmi kvalitný článok, ktorý by sa mal rozširovať.
yvComment v.1.23.0