Prílišné zaťažovanie a voličská únava

Nedeľa, 29 November 2009 01:24 Marián Orávik
Tlačiť
Priemer 4.00 z 2 hlasov

Podľa tohto argumentu referendá chcú od voličov príliš veľa.
Príliš veľa sa od nich žiada, kým ich sklon ísť voliť sa znižuje.  V dôsledku toho sa vzdávajú zastupovania, pretože zvyčajne sú to ekonomicky slabší obyvatelia, ktorí sa stiahnu najskôr.  Vo Švajčiarsku je už desiatky rokov účasť v parlamentných voľbách okolo 40 % (účasť v referendách je asi 50 %); je nižšia ako účasť v parlamentných voľbách v Nemecku (približne 80 %) alebo v prezidentských voľbách vo Francúzsku (70 % až 80 %) alebo Spojených štátoch (50 % až 60 %).  Relatívne nízka úroveň účasti voličov sa často pripisuje únave z referend. Ak by táto kauzálna súvislosť skutočne existovala, mohla by sa riešiť zvýšením prahu podpisov, ktorý je vo Švajčiarsku veľmi nízky (100 000 pre iniciatívu občanov alebo 2 % voličov). To by relatívne malým skupinám sťažilo začínať občianske iniciatívy, ktoré nenadchnú väčšinu ľudí.  S takýmito závermi však musíme byť opatrní. V čisto zastupiteľskej demokracii občania nemajú takmer žiadnu príležitosť ovplyvňovať politiku absolútne akýmkoľvek spôsobom. Majú iba príležitosť každých niekoľko rokov voliť, ktorej sa potom mnohí nedočkavo chopia. V čisto zastupiteľskom systéme je až nechutne málo príležitostí na to, aby sa človek mohol vyjadriť.  V dobre rozvinutom systéme priamej demokracie ponuka a dopyt, pokiaľ ide o možnosti vyjadriť názor, sú väčšmi v rovnováhe a ľudia cítia, že majú väčšiu slobodu vybrať si medzi zúčastnením sa na rozhodovaní priamo alebo poverením touto zodpovednosťou iných.

 

Nevieme o žiadnych štúdiách, v ktorých by sa veľká časť ľudí vyslovila v prospech menšieho počtu referend. Naopak, väčšina občanov, ktorí nikdy nehlasujú, sú predsa len zástancami priamej demokracie (Möckli, 1994, str. 184).

Samozrejme, vždy by sa malo nabádať na vysokú účasť v referendách a vo voľbách, ale účasť v referende na úrovni 10 až 20 % nemusí byť nevyhnutne problémom. Zásada poverovania hrá tú istú základnú úlohu v rozhodovaní priamej demokracie ako v parlamentných voľbách (pozri 2. kapitolu). Aj keď v plebiscite hlasuje v skutočnosti iba 10 % voličov, má výsledné rozhodnutie ešte stále oveľa širšiu podporu ako v prípade parlamentného hlasovania, v ktorom prijíma rozhodnutie iba 0,005 % voličov. Tých 10 % voličov v priamom ľudovom hlasovaní má rovnako dobrý mandát ako poslanci parlamentu, navyše disponujú výhodou oveľa vyššej početnosti. Na druhej strane mandát, ktorí nehlasujúci dávajú hlasujúcim v referende, je oveľa obmedzenejší než vo voľbách, pretože na programe je iba jedno špecifické rozhodnutie a nie potenciálne nekonečný rad rozhodnutí o rozličných navzájom sa líšiacich problémoch. To, že chápanie poverovania nie je iba teória, ale je intuitívne uznávané aj širokou verejnosťou, je zrejmé aj z toho, čo sme práve spomenuli: veľká väčšina tých, čo sami nikdy nehlasujú, sú predsa len zástancami priamej demokracie. V ozajstnej demokracii v každých voľbách musí mať každý občan slobodu rozhodnúť sa, či chce dať mandát spoluobčanom alebo chce voliť sám. Možno sám zváži, že jeho odbornosť v spoločenskom rozhodovaní je príliš malá a systematicky dáva mandát iným. Je ale zásadne dôležité, aby občan – a nik iný – posudzoval vlastnú kompetenciu. Absencia volieb (otvorená diktatúra), rovnako ako systém povinnej účasti vo voľbách pripravujú jednotlivcov o ich slobodu plne sa ohodnotiť.

Politológ Kriesi ukázal, že vedomosti o otázke, o ktorej sa má hlasovať, spolu so všeobecným záujmom o politiku, sú nesporne najdôležitejšími faktormi účasti v referendách vo Švajčiarsku. Potvrdilo sa, že úroveň vzdelania, príjmu a sociálna príslušnosť iba nevýrazne ovplyvňujú účasť v referendách (vo švajčiarskych voľbách je tento vplyv dokonca nulový). Ukazuje sa tiež, že ženy majú tendenciu hlasovať v referendách zriedkavejšie ako muži (platí to väčšmi pre staršie než mladšie ženy). Zdá sa tiež, že účasť stúpa vekom po určitý bod, potom má opäť klesajúcu tendenciu, aj keď nie rovnomerne. Tí, čo sa vyjadrili, že sú „plne informovaní“ o otázke referenda, sa na ňom zúčastňovali štyrikrát častejšie ako ľudia, ktorí „boli neinformovaní“ o otázke. Rozdiel bol iba nepatrne výraznejší, keď bola hlavnou premennou úroveň záujmu o politiku. Keď sa obe premenné zlúčili, bola miera účasti osôb, ktoré boli aj „plne informované“ o predmete referenda, aj pripustili, že sa „veľmi zaujímajú“ o politiku, osemkrát vyššia ako ľudí, ktorí „boli neinformovaní“ o predmete a priznali, že sa „nezaujímajú“ o politiku. (Kriesi, 2005, str. 118-122). Stručne povedané: najdôležitejším dôvodom neúčasti je presvedčenie občana, že o otázke nemá dostatočné vedomosti.
 

Posledná úprava Nedeľa, 29 November 2009 03:02