• Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma

Moc peňazí

E-mail Tlačiť PDF
Priemer 5.00 z 2 hlasov

Podľa tohto argumentu ktokoľvek, kto má dosť peňazí, môže zorganizovať masívnu mediálnu kampaň, využiť ju na usmerňovanie verejnej diskusie a vyhrať boj s pomocou prepracovaných marketingových techník. Bývalý primátor Amsterdamu Schelto Patijn to vyjadril takto: „Referendum proti politike o drogách? Podsvetie je rozhodne pripravené investovať niekoľko miliónov guldenov do nezmenenej politiky.  Kúpte si 700 hodín televízie. Tak sa dá kúpiť referendum.“ (Noviny De Telegraaf, 13. januára 1997)

 

Nespochybňujeme, že na niektorých miestach sa na priamu demokraciu vynakladá veľa peňazí. V roku 1998 bola v Spojených štátoch vynaložená rekordná suma 400 miliónov USD na kampane referend. Z toho najmenej 250 miliónov sa minulo v jedinom štáte: Kalifornii (Smith, 2001; podrobnejšie to rozoberáme v 5. kapitole ). V USA existujú veľmi profesionálne organizované kampane, ktoré rozsiahlo využívajú televíznu reklamu a platený zberu podpisov.

 


Aj v tomto prípade sa priama demokracia nesmie porovnávať s neexistujúcou a nedosiahnuteľnou ideálnou situáciou, ale s čisto zastupiteľským systémom, ktorý v súčasnosti existuje.  Aj finančne vplyvné skupiny vynakladajú veľké sumy na volebné kampane politických strán a prezidentských kandidátov a na lobovanie s cieľom ovplyvniť zákonodarcov a štátnych zamestnancov. Švajčiarsky parlamentár Gross (2000) správne uvádza, že „moc peňazí v priamej demokracii je v zásade vždy menšia ako v čisto zastupiteľskom systéme. V ňom stačí skupinám, ktoré majú peniaze, ovplyvniť iba malú skupinku politikov. V priamej demokracii musia ovplyvniť celú populáciu a musia to urobiť verejne.“ Po druhé, jednoduché minutie veľkej sumy peňazí nezaručuje priaznivý výsledok. Kritici, napríklad novinár David Broder (2000), citujú neoficiálne príklady kampaní, v ktorých ekonomické záujmové skupiny – niekedy spoločnosť alebo iná komerčná skupina s osobitným záujmom – stavili veľa peňazí. Je však potrebný systematický a dôkladný výskum všetkých občianskych iniciatív za dlhšie obdobie, skôr než určíme účinok peňazí.


Politologička Elisabeth Gerberová (1999) to urobila. Analyzovala tok peňazí 168 občianskych iniciatív v 8 amerických štátoch. Na rozdiel od toho, čo tvrdia kritici, ukazuje sa, že mocné obchodné záujmy majú relatívne malý úspech pri získavaní schválenia zákona, ktorý by chceli presadiť za pomoci ľudového referenda. Z iniciatív, ktoré boli z väčšej časti finančne podporované jednotlivými občanmi bolo 50 % prijatých; z iniciatív, ktoré boli finančne podporované najmä osobitnými ekonomickými záujmovými skupinami, bolo prijatých iba 31 percent. Elisabeth Gerberová identifikovala niekoľko typov „osobitných záujmových skupín“ a pravdepodobnosť prijatia občianskych iniciatív prudko klesala so vzrastajúcim percentom fondov odvetvia, vynaložených na kampaň. Zistila, že témy, ktoré boli propagované osobitnými ekonomickými záujmovými skupinami, boli jednoducho menej populárne, a preto bolo aj oveľa ťažšie získavať dobrovoľníkov. Občianske skupiny majú menej peňazí, ale vedia nájsť dobrovoľníkov oveľa ľahšie, a tak si to vynahradiť.
Politológovia Donovan, Bowler, McCuan a Fernandez (1998) zistili, že v období rokov 1986 až 1996 bolo v Kalifornii prijatých 40 % všetkých občianskych iniciatív, z čoho iba 14 % občianskych iniciatív pochádzalo z finančných „osobitných záujmov“. „Naše údaje odhaľujú, že tieto iniciatívy je v Kalifornii naozaj najťažšie propagovať a peniaze, ktoré zástancovia vydávajú v tejto oblasti, sú do veľkej miery premrhané.“ Ďalší prieskum občianskych iniciatív v Colorade, ktorý robila politologička Anne Campbellová zistil, že počas obdobia rokov 1966 až 1994 (takmer tri desaťročia) bola pri hlasovacej urne úspešná iba jedna občianska iniciatíva, pochádzajúca z „osobitného záujmu“ (IRI, 2005). Ako sme konštatovali v 5.  kapitole, osobitné obchodné záujmové skupiny boli v skutočnosti úspešnejšie pri marení občianskych iniciatív iných spustením protiiniciatív.


Ale aj tam, kde sú osobitné záujmy jedinými skupinami, ktoré sú schopné spustiť občiansku iniciatívu, sú na tom občania lepšie ako v situácii bez akéhokoľvek referenda občianskej iniciatívy. Matsusaka (2004) to prirovnáva k rodine, v ktorej otec (= zastupiteľský systém) jednohlasne „navrhuje“, aká pizza sa bude jesť. Keď aj matka (=osobitné záujmy) môže navrhnúť príchuť pizze, a potom každý (vrátane detí = voliči) môže hlasovať o návrhoch, nikdy to nemôže zhoršiť situáciu detí, aj keď samy nemôžu pizzu navrhnúť.  Možnosť, ktorú navrhuje otec, je vždy prítomná, ale keď má matka ešte lepší nápad, môže byť hlasovaním uprednostnený.  „Vidíme, že ak sa umožní každému v rodine podávať návrhy, je to zvyčajne na osoh väčšiny. Tento záver platí aj vtedy, keď sa právo podávať návrhy vyhradí určitým členom rodiny. (…) Za predpokladu, že návrhy sa filtrujú hlasovaním väčšinovým pravidlom, jediným spôsobom, akým iniciatívy dostávajú väčšiny do horšej situácie je, ak je možné voličov presvedčiť, aby schválili politiky proti svojim záujmom. ” (Matsusaka, 2004, str. 12).


Matsusaka tu zdôrazňuje kľúčovú otázku: mnohí kritici priamej demokracie udržiavajú tichý predpoklad, že občanov možno ľahko presvedčiť, aby hlasovali proti vlastným presvedčeniam a záujmom. V skutočnosti sa to však nelíši od implicitného zdôvodňovania, ktoré sa skrýva za čisto zastupiteľským systémom: že politici lepšie vedia, čo je dobré pre ľudí než ľudia samotní. To je nebezpečná domnienka, pretože otvára dvere politickej diktatúre.


Existuje ešte jedna cesta ako pristupovať k problému veľkých peňazí. Matsusaka systematicky porovnával výsledky referend v Spojených štátoch s výsledkami prieskumov verejnej mienky. Zatiaľ čo usporiadanie referendovej kampane môže privodiť miliónové výdavky dolárov, prieskum verejnej mienky sa dá vykonať iba za niekoľko tisíc dolárov.  V druhom prípade nedochádza k deformácii v dôsledku vstupu „veľkých peňazí“. Matsusaka analyzoval mimoriadne vysoký počet údajov týkajúcich sa celého 20. storočia.  Jeho záver: „Pri každej politike, ktorú mám možnosť skúmať, iniciatíva tlačí politiku v smere, o ktorom väčšina hovorí, že sa ním chce uberať. Nemôžem nájsť žiadne dôkazy o tom, že väčšine sa nepáčia politické zmeny spôsobené iniciatívou“. (Matsusaka, 2004, str. xi-xii; tlačené kurzívou v origináli).


Všetky vyššie uvedené informácie sa vzťahujú na Spojené štáty. V Európe nebol urobený takmer žiadny výskum úlohy peňazí v priamej demokracii, pretože peniaze evidentne zohrávajú v Európe oveľa menšiu úlohu. Vo Švajčiarsku bolo niekoľko referend, v ktorých sa vynaložila relatívne vysoká suma, ale úroveň nie je porovnateľná so Spojenými štátmi.


Skúsenosti znovu a znovu poukazujú na dôležitosť dvoch prvkov: zdroj fondov organizátorov kampane musí byť prístupný kontrole verejnosti a všetci zainteresovaní účastníci v danej otázke musia dostať dostatočnú možnosť vyjadriť sa. Dôležitosť zverejnenia, pokiaľ ide o financie, ilustrujú nespočetné príklady. Napríklad protijadrová občianska iniciatíva v Montane (1978) mala na kampaň k dispozícii iba 10 000 dolárov.  Oponenti občianskej iniciatívy vynaložili 260 000 dolárov.  Napriek tomu občianska iniciatíva dosiahla senzačný úspech s podielom 65 % hlasov. Počas kampane bola pozornosť verejnosti sústavne upriamovaná na to, že peniaze oponentov pochádzajú takmer úplne odinakiaľ než z Montany a takisto z jadrového priemyslu. Podobná iniciatíva proti jadrovej energii sa uskutočnila o niečo neskôr v Oregone (1980). Aj tu občianska skupina zvíťazila nad finančnou prevahou priemyslu, pretože mala dostatok príležitosti, aby bolo počuť jej hlas. Vhodne sa využila „doktrína spravodlivosti“ ( princíp dať príležitosť prezentovaniu odlišných názorov než sú tie, ktoré už boli prezentované), a tak napriek obmedzeným finančným zdrojom bola skupina schopná dostatočne osloviť voličov pomocou rozhlasu a televízie (pozri Cronin, 1989).  Je nápadné, že organizácie s množstvom peňazí sa zriedka nadchnú priamou demokraciou: „Finančne vplyvné skupiny tvrdošijne odporujú zavedeniu referenda: v Minnesote, New Jersey, na Rhode Islande. AFL-CIO, podnikateľské skupiny, obchodné komory v ostatných rokoch znovu a znovu bojovali proti občianskej iniciatíve, často používajúc argument, dosť ironicky, že občianska iniciatíva stojí veľa peňazí, a že ju preto môžu použiť iba bohatšie organizácie.“ (Cronin, 1989) Je zrejmé, že peniaze vždy majú vplyv na rozhodovanie priamej demokracie. Tento vplyv je však prinajmenšom rovnako vysoký aj v zastupiteľskej demokracii a môže sa kompenzovať vyrovnaním financovania kampaní. Preto „pokrokoví ľudia“ v Kalifornii, napr. Shultz, obhajujú názor absolútne sa nevracať k tradičnému zastupiteľskému systému, požadujú však osobitné opatrenia na obmedzenie úlohy „veľkých peňazí. Frey a Bohnet (1994, strana 158) uvádzajú: „Nemožno poprieť, že finančne silné strany a osobitné záujmové skupiny majú lepšiu možnosť začať s iniciatívami a robiť propagandu ako záujmové skupiny, ktoré nie sú finančne silné alebo sú iba slabo organizované. Nemá však zmysel zamerať sa na dosiahnutie úplne rovnostárskej demokracie; vždy budú existovať rozdiely v schopnostiach jednotlivcov a skupín ovplyvňovať smerovanie politiky. Vždy platí, že bohaté a dobre organizované skupiny sú vplyvnejšie. Dôležitou otázkou však nie je, či existujú takéto rozdiely, ale to, za akých pravidiel a akými orgánmi sa budú výhody organizačne a finančne najťažších vážiť. Ale lobovanie je o to účinnejšie, čím menej je systém demokratický. Napríklad v diktatúre majú osobitné záujmové skupiny vplyv aj bez volieb. V Európskej únii majú záujmové skupiny možnosť vyvíjať väčší vplyv ako v jednotlivých členských štátoch, pretože Európska únia je menej demokratická (Andersen a Eliassen, 1991). Ukazuje sa, že vo Švajčiarsku, aj keď sa v koalícii spoja záujmové skupiny a politická elita, nie vždy tento front presadí svoje. Určite nie vtedy, keď ide o dôležité záležitosti.“ Problém manipulácie distribúcie informácií mediálnymi kampaňami a monopolmi nie je problémom priamej demokracie; je to problém samotnej demokracie. V tomto kontexte na seba navzájom pôsobia dve reality. Na jednej strane sú masmédiá najmä v súkromných rukách; na druhej strane sa na rozširovanie názorov pomocou médií vzťahuje zásada slobody tlače. To obmedzuje slobodu slova v oboch smeroch.  Médiá majú tendenciu obhajovať názorové hľadiská svojich vlastníkov a bohatí ľudia alebo skupiny môžu oslovovať verejnosť tým, že si kupujú reklamy a televízne spoty. Na druhej strane občianske iniciatívy bez finančných prostriedkov majú malú možnosť, aby boli ich hlasy vypočuté.  Útoky na slobodu tlače nemôžu tento problém vyriešiť. Takže ústavný štát by mal predovšetkým organizovať svoje vlastne fórum, ktorého hlavnou funkciou je slúžiť ako scéna pre diskusiu a tvorbu povedomia. Takéto fórum by sa mohlo vytvoriť okrem iného aj okolo týchto troch úvah:


1.    Nie je absolútne žiaden dôvod na to, aby sa verejný rozhlas a televízia, ktoré sú zväčša financované z daní, mali zaoberať výrobou „zábavy“. Zábava je vo významnej miere komerčnou činnosťou a môžu ju oveľa lepšie robiť komerčné stanice. Ústavný štát nemá väčšie dôvody na výrobu jednoduchej zábavy ako napríklad na výrobu slnečných okuliarov alebo potravy pre psy.

Úlohy ústavného štátu sa odvodzujú od jeho cieľa dosiahnuť rovnosť pred zákonom a ochranu základných práv a slobôd. Z tohto hľadiska je povinnosťou systému verejného vysielania zabezpečiť slobodný prístup k informáciám a kultúrnym produktom, ktoré občania potrebujú, aby sa mohli plne zúčastňovať na verejnom živote.  Túto povinnosť je nepochybne potrebné chápať v širokom zmysle: zahŕňa dôkladné spravodajstvo, prístup k dôležitým kultúrnym podujatiam, ktoré neprinášajú komerčné kanály a analytické programy. Kľúčovým poslaním však je podporovať proces formovania demokratických názorov.  Organizovaním starostlivo pripravených a vyvážených diskusií, v ktorých zástancovia aj oponenti iniciatívy dostanú rovnaké možnosti vyjadriť sa, možno radikálne zredukovať vplyv ekonomickej nerovnováhy na proces formovania verejnej mienky.


Štát by mal prijímať opatrenia na zabezpečenie kultúry vyváženej tvorby verejnej mienky. Služba verejnoprávneho vysielania môže pri tom zohrávať kľúčovú úlohu za predpokladu, že zostane úplne nezávislá od politických a komerčných síl. Táto nezávislosť musí byť aj viditeľná. Je preto absolútne nevyhnutné, aby bola priama a nepriama reklama z verejného vysielania vylúčená.


2.    Spravodlivý prístup médií. Mayer (1989, str. 118) uvádza návrh „Aktion Volksentscheid“ (Achberg, juhozápadné Nemecko) zaviazať masmédiá (rozhlas, televíziu, publikácie s nákladom prevyšujúcim 100 000 výtlačkov), aby ak uverejňujú občianske iniciatívy, robili tak spravodlivým spôsobom a teda vytvorili rovnaký priestor obidvom stranám a tak zabezpečili rovnaké príležitosti vyjadriť sa pre zástancov aj oponentov. V takomto „verejnom demokratickom priestore na vyjadrenie“ v novinách by sa mala zaručiť zásada rovnakého práva vyjadriť sa aj zástancom aj oponentom. Graficky by sa malo jasne naznačiť, že ide o „verejný priestor na vyjadrenie“ tak, aby sa zabránilo akejkoľvek zámene s redakčnými materiálmi.


3.    Niekoľko týždňov pred referendom by mal každý volič dostať informačný leták, v ktorom sa vysvetľuje podstata návrhu, zástancovia aj oponenti stručne uvádzajú svoje argumenty a politické strany, odborové zväzy, stavovské orgány, špeciálne záujmové skupiny, atď. oznamujú svoje odporúčania ako hlasovať. Takýto typ brožúry je už dlho štandardom vo Švajčiarsku a v rôznych štátoch USA.


Navyše je vhodné obmedziť výdavky na hlasovanie nielen pre voľby zástupcov, ale aj pre referendá. Rozpočty zástancov aj oponentov občianskej iniciatívy by sa mali zverejnňovať. (V časti 5. kapitoly o Kalifornii sme ukázali, prečo sudcovia v USA rozhodujú, že na neobmedzené výdavky na referendá sa vzťahuje zásada slobody slova, pričom prijímajú obmedzenia výdavkov na volebnú kampaň z dôvodu nebezpečenstva korupcie. V Európe sa na tento predmet zvyčajne nazerá celkom odlišne.) Musia sa zverejniť aj mená hlavných subjektov financujúcich kampaň, aj suma tohto financovania, čo je aj prípad v mnohých štátoch USA, vrátane Kalifornie.  Je možné garantovať aj minimálnu úroveň financovania. Občianska iniciatíva, ktorá zozbierala potrebný počet podpisov na referendum, v každom prípade dokázala, že udrela na strunu v spoločensky dôležitej téme. To možno odmeniť tým, že sa iniciatívnemu výboru zabezpečí základná úroveň financovania, takže aj iniciatívy s veľmi malou finančnou podporou dostanú príležitosť zviditeľniť sa. Rovnaká zásada platí v mnohých európskych štátoch pre politické strany, ktoré zvyčajne získavajú štátne granty na základe počtu členov s poslaneckým kreslom. Nie je nijaký dôvod, aby vláda dávala granty politickým stranám, nie však občianskym výborom, ktoré dosiahli stanovený limit podpisov na referendum. Obe predsa preukázali určitú úroveň podpory verejnosti.  Tento balík opatrení by vytvoril priestor pre vyvážené formovanie názorov. To, či určitá demokracia uspeje alebo zlyhá, závisí vo veľkej miere od kvality jej slobodnej diskusie. Zvyčajne nie je úlohou štátu aktívne zabezpečovať prostriedky prejavu a diskusné fóra pre občanov. Občania by mali mať úplnú slobodu organizovať špeciálne fóra na diskusiu a formovanie mienky a ich zakladatelia by mali slobodne riadiť tieto fóra. Inak je to podobné ako v prípade demokratickej diskusie, ktorá bezprostredne predchádza prijímaniu legislatívnych rozhodnutí. V tomto kontexte okrem súkromných fór by mal samotný ústavný štát vytvoriť osobitné fórum s prístupom pre všetkých občanov tak, aby boli rovnako vypočutí bez ohľadu na svoje finančné prostriedky a zázemie.

Posledná úprava Nedeľa, 29 November 2009 01:28  

Add your comment

Your name:
Názov:
Comment:
English Czech French German Polish Russian Spanish Slovak Hungarian

Informácie o PD

Priama demokracia je základnou formou demokracie, používanou už v antických Aténach.
V modernej priamej demokracii (napríklad Švajčiarsko) spravujú štát poverení odborníci podľa pravidiel, schválených občanmi v referende.
Diskusia o kľúčových otázkach prebieha verejne, čo eliminuje zákulisné machinácie, lobistické záujmy a korupciu.
Číslo účtu: 2300553335 / 8330
IBAN: SK2383300000002300553335
BIC: FIOZSKBAXXX
Na činnosť o.z. PD prispeli: 10.02.2015 Schulczová Ľubica 10 eur, 24.03.-22.01.2015 Perháčová Milada 36 eur, 19.05.2014 Schulczová Ľubica 10 eur, 24.01.2014 Kočanová Slávka 10 eur, 23.01.2014 Peter Pustaj 30 eur, 22.01.2014 Schulczová Ľubica 10 eur, 22.12.-21.01.2014 Perháčová Milada 144 eur, 13.01.2014 PRO-FES, s.r.o. 30 eur, 23.12.2013 Iveta Kamenická 13 eur, 21.11.-23.12.2013 Perháčová Milada 24 eur, 19.12.2013 Pirovits Paul 10 eur, 17.12.2013 Jozef Bielik 20 eur, 16.12.2013 Jozef Vaško 20 eur, 16.12.2013 Kočanová Slávka 10 eur, 13.12.2013 Novomeská Beata 10 eur, 12.12.2013 Orávik Marián 10 eur, 22.11.2013 Schulczová Ľubica 20 eur, 21.11.2013, Ďakujeme!

Partneri

wwww

Prihlásenie


Anketa

Čo sa Vám na priamej demokracii páči najviac?