Vplyv demagógov a populistov

Nedeľa, 29 November 2009 01:15 Marián Orávik
Tlačiť
Priemer 5.00 z 2 hlasov

Rozvinutím tvrdenia, rozoberaného v predchádzajúcej časti - že priama demokracia by porušovala práva menšín – sa často vyhlasuje, že priama demokracia by poskytla široký priestor populistom a demagógom.

V skutočnosti majú demagógovia oveľa viac príležitostí v čisto zastupiteľskom systéme, v ktorom malá skupina politickej špičky diktuje, čo sa bude diať, a občania sú vykázaní za postrannú čiaru. To takmer vždy vedie k nespokojnosti obyvateľov.  Jediný spôsob, ktorým môžu vyjadriť nespokojnosť, je hlasovať za populistických politikov, ktorí sľubujú, že naozaj vyčistia „neporiadok“ v krajine, len čo dostanú dostatočnú podporu vo voľbách. V priamej demokracii občania nepotrebujú takýchto „silných vodcov“, pretože sami môžu navrhovať svoje vlastné riešenia a snažiť sa o ich prijatie pomocou občianskych iniciatív a referend. Vo Švajčiarsku nezohrávajú politické osobnosti takmer žiadnu významnú úlohu (pozri citáciu na začiatku 5. kapitoly). Priama demokracia sa oveľa viac orientuje na problémy, zatiaľ čo čisto zastupiteľský systém sa väčšmi orientuje na osoby.

Nepochybne je pravda, že plebiscit využili rôzni diktátori – Hitler, Saddám Husajn, Pinochet, atď. (rovnako ako aj veľa vlád v Európe, ktoré sa rady označujú za demokratické). Plebiscity sú ľudové hlasovania, zorganizované vládnucou väčšinou alebo hlavou štátu zvyčajne so zámerom dať svojim plánom osobitú legitímnosť. Zvyčajne sú výsledky plebiscitov nezáväzné, podmienky platnosti prispôsobujú z prípadu na prípadu tí, čo majú moc (koniec koncov, chcú platný výsledok), a dosť často sú do jednej určenej otázky vtesnané najrôznejšie samostatné problémy, na ktoré môžu hlasujúci povedať iba „áno“ alebo „nie“ ako na jediný kompaktný balík.

Plebiscit v Litve v máji 2003 o vstupe do Európskej únie (pri ktorom sa upustilo od normálneho kvóra účasti) a plebiscit o vstupe do NATO, ktorý sa konal v Maďarsku v novembri 1997 sú príkladmi prahov účasti, ktoré boli prispôsobené). Plebiscit, ktorý uskutočnila rakúska vláda v jeseni roku 2000 (v dôsledku sankcií, ktoré európske krajiny uvalili na Rakúsko po tom, čo do vlády vstúpila pravicová FPÖ) je príkladom kompresie mnohých otázok do jediného sformulovaného problému. Bolo položených šesť otázok, na ktoré mohli voliči dať iba jednu odpoveď. Prvá otázka sa pýtala, či sa majú skončiť sankcie, druhá a tretia otázka sa rétoricky pýtala, či by ostatné krajiny neurobili lepšie, keby nezasahovali do rakúskej vlády, a zvyšné tri otázky sa týkali osobitných nariadení v budúcej európskej ústave. Jedna odpoveď na šesť samostatných otázok nie je možná.

Vláda a parlament si môžu vyložiť výsledok, ako len chcú, a v každom prípade výsledok nie je záväzný. Keďže v Rakúsku neexistuje referendum občianskej iniciatívy, samotní občania sú bezmocní.  Plebiscity však nemajú nič spoločné s priamou demokraciou.  V skutočnej priamej demokracii môže široká verejnosť vždy využiť zozbieranie podpisov a prinútiť vládnucu väčšinu, aby uskutočnila referendum. Podmienky upravuje zákon a sú rovnaké pre všetkých – či ide o politika alebo nie. Okrem toho demokracia vždy implikuje slobodu prejavu, slobodu združovania, slobodu demonštrovať, atď. takže ktokoľvek môže viesť verejnú kampaň, čo sa nikdy nestalo počas spomenutých diktatúr.Silná vládnuca väčšina nepotrebuje ľudové hlasovania: na svoju činnosť už má mandát. Švajčiarska ústava nepovoľuje žiadne plebiscity.
 

Posledná úprava Nedeľa, 29 November 2009 03:03