• Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma

Lepšie nástroje ako referendum

E-mail Tlačiť PDF
Priemer 4.00 z 2 hlasov

Prvou reakciou politikov, keď sú konfrontovaní s volaním po priamej demokracii, je jednoducho ho ignorovať. Ak však volanie pokračuje a stupňuje sa, príde chvíľa, keď sa už ďalej ignorovať nedá. Politici spolu s tými, čo sa s nimi identifikujú, často potom pristúpia k návrhu alternatívnych opatrení, ktoré majú na jednej strane ukázať, že nie sú hluchí k požiadavke väčšej demokracie zo strany verejnosti, ale ktoré – na druhej strane – nie sú pre tých, čo sú pri moci, natoľko hrozbou ako referendá občianskej iniciatívy. To sa potom prezentuje ako snaha nájsť nástroje, ktoré fungujú „lepšie“ ako referendá.  Tak to bolo napríklad v Belgicku, kde sa priama demokracia umiestnila na horných priečkach politickej agendy pod tlakom masových demonštrácií („biele pochody“) v druhej polovici 90. rokov, ale kde sa politici v súčasnosti vracajú k svojim starým stanoviskám a sťahujú svoju niekdajšiu podporu referendám občianskej iniciatívy. 

V tomto kontexte novinár Filip Rogiers cituje argument belgického politika Dirka Holemansa za „dialogickú“ namiesto „priamej“ demokracie: „Dialogická demokracia,“ hovorí Holemans, „sa od základu líši od priamej demokracie. V druhom prípade vstupuje do politiky trhový model. Začína sa to myšlienkou, že ak urobíte prieskum, dostanete aj prehľad, ktoré záležitosti v spoločnosti sú aktuálne – zatiaľ čo demokracia v skutočnosti znamená, že ľuďom dávate možnosť spochybňovať svoje vlastné videnie a prípadne ho zmeniť. Iba takýmto spôsobom vytvárate spoločenskú podporu pre nevyhnutné zmeny.“ „Dialogická demokracia nie je priama demokracia, má ďaleko od všímania si a sčítavania názorov, vyjadrených „áno“ a „nie“. Nie je to ani plachý spôsob odovzdania legitímnosti zastupiteľskej demokracii. Je to len veľmi prozaické slovo pre demokraciu. Klasickým príkladom je vzorec pre občianske panely. V meste alebo obci sa spojí okolo určitej otázky reprezentatívna skupina občanov. Dostanú všetky možné príležitosti a zdroje, aby sformulovali dôkladne premyslený posudok.  Môžu si vypočuť svedkov a odborníkov. Na konci svojho zasadnutia vynášajú úsudok a navrhujú riešenie. Nemusí to byť konsenzus; jednohlasnosť nie je potrebná. Aj občania, ktorým sa ušlo ponížene sa ospravedlniť, chápu aspoň dôvod konečného rozhodnutia. Bol tu dialóg a konfrontácia, názory sa menili.“ (Knack, 19. februára 2000).

Taktika tejto línie zdôvodňovania proti priamej demokracii je jasná. Priama demokracia za pomoci referend občianskej iniciatívy sa najskôr prezentuje ako typ prieskumu trhu, zbaveného akejkoľvek spoločenskej diskusie alebo formovania mienky. Samozrejme, nikomu sa to nemôže zdať naozaj príťažlivé.  Potom sa prezentuje alternatíva „dialogickej“ demokracie, v ktorej občania skutočne dostávajú informácie, diskutujú spolu o veciach a potenciálne menia názory. Zahmlenie pojmov, ku ktorému tu dochádza, je zahmlievaním dvoch párov opačných pozícií: „skutočné formovanie spoločenskej mienky“ verzus „žiadne formovanie mienky“, a „ľudová suverenita“ verzus „žiadna ľudová suverenita“. Holemans a Rogiers odmietajú referendum občianskej iniciatívy na základe prvého páru tvrdiac, že formovanie spoločenskej mienky je základné a je nezlučiteľné s referendom, a potom podporujú alternatívu, ktorá zaručuje veľa tzv. formovania mienky, ale, žiaľ, vzdáva sa suverenity ľudu.

Je však absurdné tvrdiť, že referendum občianskej iniciatívy sa nemôže spájať s intenzívnym procesom formovania spoločenskej mienky. Vyjadrené ešte energickejšie, existujú dôvody a priori, že spoločenská diskusia bude oveľa intenzívnejšia pri záväzných referendách ako pri občianskych paneloch, pretože v prvom prípade sa na procese zúčastňuje oveľa viac občanov a sú motivovanejší diskutovať o záležitosti, pretože vedia, že urobia konečné rozhodnutie. Ani Rogiers ani Holemans sa vôbec nesnažia podporovať svoj východiskový predpoklad. Jednoducho iba trvajú na nezlučiteľnosti ľudového referenda a formovania spoločenskej mienky ako na niečom, čo je zrejmé a dúfajú, že čitateľ s tým bude slepo súhlasiť. Potom sú prezentované „alternatívy“ (napríklad občianske panely) ako pracovné metódy, ktoré skutočne zaručujú formovanie spoločenskej mienky, pričom sa oslabeniu suverenity, ktoré sa s touto „alternatívou“ spája, venuje čo najmenej pozornosti a sústavne sa prezentuje ako niečo prijateľné.  Rogiers nepriamo naznačuje, že občania sa nespájajú z vlastnej iniciatívy, ale že sa vytvára „reprezentatívna skupina“.  Kým? Rogiers to nehovorí, ale odpoveďou samozrejme je: Volenými politikmi. Občania sa sami nekonštituujú ako suverénny orgán, nie: „…dostávajú všetky možné príležitosti a zdroje, aby vytvorili premyslený názor“. Dostávajú? Kto im ich dáva? Explicitná odpoveď opäť už dlho mešká. A na konci cesty občania neprijímajú suverénne rozhodnutie. Nie, oni „...navrhujú riešenie“. Komu? A kto prijíma alebo zamieta riešenie? Implicitná odpoveď znovu znie: Politici.

Politológ Van Prague (2000) systematicky porovnával dobrovoľné referendum s dvoma inými nástrojmi „participatívnej demokracie“, ktoré holandskí politici obľubujú: občiansky prieskum (označovaný aj ako občianske fórum alebo občiansky monitor) a interaktívnu tvorbu politiky (označovanú aj ako proces otvoreného plánu). V občianskom prieskume - podľa inštrukcií štátnych zamestnancov alebo politikov - dostáva ustanovená skupina občanov pravidelne otázky o najrôznejších záležitostiach. V interaktívnom vytváraní politiky ľudia pozývajú, aby sa zúčastnili na zasadnutiach, na ktorých občania spolu so štátnymi zamestnancami a/alebo politikmi vypracovávajú plány na riešenie osobitného problému, ktorý administratíva určí.

Van Praag poukazuje na to, že občiansky prieskum a interaktívny proces tvorby politiky sa uskutočňujú z iniciatívy orgánov, zatiaľ čo referendum sa koná z iniciatívy občanov; že verejná diskusia pri občianskom prieskume a interaktívnej tvorbe politiky je oveľa menej intenzívna a že je zapojených oveľa menej občanov ako pri referende; že postavenie štátnych zamestnancov a politikov je oveľa dominantnejšie pri občianskom prieskume a pri interaktívnej tvorbe politiky ako pri referende. Van Praag uzatvára, že z týchto dôvodov je referendum nástroj, ktorý slúži občanom, a občiansky prieskum a interaktívna tvorba politiky sú nástroje v službách oficiálnych politických činiteľov.

Mimochodom, osobitne vo vzťahu k návrhu Rogiersa a Holemansa stojí za povšimnutie, že Van Praag, ktorý uskutočnil štúdie o úrovni a kvalite verejnej diskusie pri niekoľkých obecných referendách v Holandsku, správne upozorňuje, že proces formovania mienky u občanov, využívajúci občianske prieskumy, je oveľa menej dôkladný ako pri referendách: „Je navyše zaujímavé, že v prieskume sa žiada názor občanov na záležitosti, o ktorých rozmýšľali iba zriedkavo alebo vôbec nie. Je tu teda nebezpečenstvo, že záznam občianskych názorov výlučne formou prieskumu predstavuje iba momentálny zbežný prehľad, ktorý sa ľahko môže zmeniť vplyvom nových argumentov. To platí, hoci v menšej miere, aj na prieskum s viacerými možnosťami, v ktorých sú občania nabádaní zamýšľať sa nad alternatívnymi politickými myšlienkami. Táto námietka platí v oveľa menšej miere na výsledok referenda.  Prínosom verejnej diskusie, ktorú vyprovokovalo referendum je, že všetci občania sú konfrontovaní s niekoľkými argumentmi počas dlhšieho obdobia.

Formovanie mienky občanov sa zvyčajne lepšie vykryštalizuje po niekoľkých týždňoch a menej ľahko sa bude meniť vplyvom nových informácií.  Referendum je preto medzi ľuďmi, ako sa zdá, najobľúbenejšia administratívna inovácia. V roku 1998 holandský Sociálny a kultúrny plánovací výbor (1999, str. 37) urobil prieskum všeobecnej podpory piatich navrhnutých inovácií v Holandsku.  Referendum s 80-percentnou úrovňou podpory skórovalo najvyššie, za ním tesne nasledovalo zavedenie volených starostov (71 %), systém volebných obvodov pre parlamentné voľby (55 %), zavedenie voleného predsedu vlády (54 %) a premena Holandska na republiku (10 %). Prieskum priniesol takmer zhodné výsledky s prieskumom v roku 1972, s tými istými otázkami, keď sa na čele tiež umiestnilo referendum s podporou 62 percent.

Posledná úprava Nedeľa, 29 November 2009 03:01  

Add your comment

Your name:
Názov:
Comment:
Comments (1)
1 Nedeľa, 29 November 2009 11:07
Lukáš Mojžiš
Nedá sa to jednoducho zhrnúňť o odstavca o jedinej vete "Politici sú hlupáci, a ako dôsledok robia hlúpe, pre ľudí nevýhodné rozhodnutia (viz "dialogická demokracia")."? Navrhujem každému politikovi, nech spácha rituálnu sebevraždu. Najlepšie priamo pred budovou parlamentu a s veľkou pompou. A samozrejme nezabudnúť priložiť lístok, aby všetci vedeli, že "prečo".
English Czech French German Polish Russian Spanish Slovak Hungarian

Informácie o PD

Priama demokracia je základnou formou demokracie, používanou už v antických Aténach.
V modernej priamej demokracii (napríklad Švajčiarsko) spravujú štát poverení odborníci podľa pravidiel, schválených občanmi v referende.
Diskusia o kľúčových otázkach prebieha verejne, čo eliminuje zákulisné machinácie, lobistické záujmy a korupciu.
Číslo účtu: 2300553335 / 8330
IBAN: SK2383300000002300553335
BIC: FIOZSKBAXXX
Na činnosť o.z. PD prispeli: 10.02.2015 Schulczová Ľubica 10 eur, 24.03.-22.01.2015 Perháčová Milada 36 eur, 19.05.2014 Schulczová Ľubica 10 eur, 24.01.2014 Kočanová Slávka 10 eur, 23.01.2014 Peter Pustaj 30 eur, 22.01.2014 Schulczová Ľubica 10 eur, 22.12.-21.01.2014 Perháčová Milada 144 eur, 13.01.2014 PRO-FES, s.r.o. 30 eur, 23.12.2013 Iveta Kamenická 13 eur, 21.11.-23.12.2013 Perháčová Milada 24 eur, 19.12.2013 Pirovits Paul 10 eur, 17.12.2013 Jozef Bielik 20 eur, 16.12.2013 Jozef Vaško 20 eur, 16.12.2013 Kočanová Slávka 10 eur, 13.12.2013 Novomeská Beata 10 eur, 12.12.2013 Orávik Marián 10 eur, 22.11.2013 Schulczová Ľubica 20 eur, 21.11.2013, Ďakujeme!

Partneri

wwww

Prihlásenie


Anketa

Čo sa Vám na priamej demokracii páči najviac?